Aktuality

Krivda z roku 1984 ešte stále neprebolela

Juraj Žuffa patrí medzi najvýraznejšie osobnosti nášho basketbalu. Nič o tom nesvedčí lepšie ako listina víťazov ankety o najlepšieho basketbalistu Slovenska. V rokoch 1985 a 1986 sa stal jej víťazom. Nemenej cenné je, že rodák z Košíc, ktorý má práve dnes šesťdesiat rokov, je aj dvojnásobný medailista ME, zo Stuttgartu 1985 má striebro a z Prahy 1981 bronzový kov.

Nevídame vás na basketbalových zápasoch v hľadisku, ani na sporadických spoločenských akciách pod košmi. Čo je toho príčinou?

„Jednoduchá skutočnosť, že sa basketbalu už nijako aktívne nevenujem. Skončil som s ním ako tréner takmer pred desiatimi rokmi. Nič ma do hál veľmi neláka. Neobľubujem ani spomienkové spoločenské akcie, niektorým ani veľmi nerozumiem.“

Nechceli by ste sa stretnúť, povedzme, s niektorými bývalými spoluhráčmi, s ktorými ste prežili vrcholy vašej kariéry?

„Nerozmýšľam nad tým. Úspechy boli pekné, takisto chvíle víťazstiev a zisku rôznych triumfov, ale pod košmi som prežil aj sklamania. Z niektorých ľudí. Preto ich spoločnosť nevyhľadávam.“

Dopočuli sme sa však, že ešte stále chodíte na Cyprus, kde ste prežili časť hráčskej i trénerskej kariéry. Súvisia tie vaše cesty s basketbalom?

„Určitým spôsobom áno, keďže tam chodím za ľuďmi, ktorých som spoznal vďaka basketbalu. Ale oni nerobia v basketbale, takže tam nechodím na žiadne tréningy či turnaje. Skôr oprašujem znalosti z môjho vzdelania, veď koniec-koncov som stavebný inžinier. Pomáham tam jednému priateľovi v tejto oblasti. Nie je to však moje zamestnanie, už viac oddychujem. Veď už mám veľa rokov, stávam sa pomaly dôchodcom...“

Vráťme sa teda k basketbalu. Ktoré boli vaše najväčšie úspechy pod košmi?

„To je jednoznačné. Vrcholom boli majstrovstvá Európy v nemeckom Stuttgarte 1985, kde sme získali striebro, ktoré každého prekvapilo. Už o štyri roky skôr v Prahe sme na ME vybojovali bronz, čo sa v domácom prostredí tak trochu aj čakalo. Samozrejme, bol som aj pri klubových úspechoch Slavie VŠ Praha i Interu Bratislava. Na oboch miestach som získal tituly, hrali sme príťažlivé zápasy v európskych pohárových súťažiach.“

Pamätníci si ešte vedia spomenúť na váš prehľad na ihrisku, úspešnú streľbu i dirigentské schopnosti. Čo vám na ihrisku prinášalo najväčšiu radosť?

„Predovšetkým sa mi na basketbale páči, že nie je stereotypný šport ako napríklad niektoré atletické disciplíny, v ktorých sa veru nedá nič osobité vymyslieť, situácie sa prakticky stále opakujú. Mal som rád hru jedného proti jednému, keď bolo treba nejako prekabátiť súpera. Keďže som bol zväčša rozohrávač, tak som rád nejakou vtipnou prihrávkou uvoľňoval spoluhráčov. Z toho a následného zakončenia som mal takisto radosť.“

Ktorí boli vaši obľúbení spoluhráči v klubových tímoch či v reprezentácii?

„Môj post tvorcu hry ma predurčoval vychádzať dobre so všetkými spoluhráčmi, so všetkými si rozumieť. Nikoho som neuprednostňoval, ani som iných nezatracoval. Ale nie preto, že som bol na ihrisku rozohrávač. Dovolím si myslieť o sebe, že nie som konfliktný typ, nikdy som nevyhľadával hádky, ani spory. Napríklad vo VŠ Praha patril k tvrdohlavcom Gusto Hraška, niektorí s ním mali problém, ale ja nikdy. Usiloval som sa byť pozitívny na ihrisku, ale aj mimo neho v celom živote.“

V súčasnosti už naozaj nesledujete basketbal?

„Samozrejme, že ho sledujem. Nie tak intenzívne, ako keď som ho hral, či som bol tréner. Pozerám v televízii zápasy NBA, pokiaľ je príležitosť aj MS a ME, takisto euroligové súboje. Z času na čas, keďže tých možností nie je priveľa, aj našich basketbalistov.“

Tí vám i nám, žiaľ, neprinášajú priveľa radosti. Vaša generácia, hoci nezabúdame, že šlo o československý basketbal, patrila medzi najlepších v Európe. Prečo teraz naši hráči zaostávajú za medzinárodnou špičkou?

„Nezachytili sme vlak, ktorý sa rozbehol na začiatku deväťdesiatych rokov. Iste, po rozpade Sovietskeho zväzu a Juhoslávie je viac reprezentačných tímov, konkurencia sa zvýšila. Je najmä viacpočetnejšia, ide o silnú skupinu 20 až 30 krajín v Európe. Medzi ne by sme mohli patriť iba v prípade, keby sme neboli zanedbali výchovu chlapcov do 18 rokov, teda v rozhodujúcom mladom veku. Neskôr sa už nedá nič reálne dobehnúť.“

Ak by ste sa rozhodli pri významnom životnom jubileu bilancovať športovú kariéru, prevážila by spokojnosť či nespokojnosť?

„Bola by tam spokojnosť, ale aj nespokojnosť. Mám za sebou úspechy, vďaka basketbalu som pochodil svet, bol som štyrikrát v Brazílii aj v Japonsku. Škrie ma však, že sme voľakedy nemohli ísť skôr hrať do zahraničia. Už ako mladého ma volali do Rakúska i Izraela, mohol som si pekne zarobiť. Žiaľ, krivda z roku 1984, keď sme nemohli ísť hrať na olympiádu do Los Angeles, ma stále neprebolela. Striebro z náhradného podujatia ,Družba 84’, ktoré sme získali v Moskve za víťaznou domácou reprezentáciou, bolo pre mňa slabou náplasťou, keďže som si na olympijských hrách napokon nikdy nezahral.“

TOMÁŠ GROSMANN

VIZITKA JURAJA ŽUFFU

- Narodil sa 2. septembra 1959 v Košiciach, kde aj začal s basketbalom.

- Hral za Sláviu VŠT Košice (1977 – 1979), Slaviu VŠ Praha (1979 – 1984, čs. majster 1981 a 1982), Inter Bratislava (1984 – 1985 a 1986 -1989, čs. majster 1985), RH Pardubice (sezóna 1985/1986), cyperský Limasol (1989 – 1994), MBK Trenčín (1994 – 1997).

- Trénerom sa stal už ako hráč v Trenčíne (do roku 1999), neskôr ním bol v českom Kuníne (1999 – 2001), v Ústí nad Labem (2001 – 2004), ním bol aj na Cypre 2009 – 2012; v rokoch 2004 – 2006 pôsobil ako viceprezident SBA.

- Dvakrát, v rokoch 1985 a 1986, ho vyhlásili za najlepšieho basketbalistu Slovenska. Trénerom slovenskej mužskej reprezentácie bol v rokoch 1997 – 2001.

- Reprezentant Československa bol v období 1979 – 1988, hral na MS v Kolumbii 1982, štyrikrát na ME (1981, 1983, 1985 a 1987), z nich je držiteľ dvoch cenných medailí – striebra zo Stuttgartu 1985 a bronzu z Prahy 1981.

- Je vysoký 193 centimetrov. V Prahe skončil vysokú školu, je stavebný inžinier. S manželkou Juditou vychovali dcéru Kamilu (nar. 1984) a syna Maroša (1987), ktorý bol pod košmi mládežnícky reprezentant Slovenska.

Článok pôvodne vyšiel v denníku Šport. Ďakujeme za súhlas so šírením.


Zoznam aktualít

Naši partneri